Zkus nemrknúť

Nemrkni, sleduj film. A skús nemrknúť, uvidíš to. Prečo ma usadil a pustil mi premietaný film v podzemnej miestnosti na záhrade. Skús nemrknúť a dívaj sa, povedal Kenneth počas toho ako ma usadil v miestnosti. Prečo nemám mrknúť, to mi nevysvetlil. Snažil som sa, nemrknúť. Prečo nie. Biely film postupne menil obrazový priestor. Stromy v letnom období, počas silnejšieho vetru. Niekde. Určite ma nevidí. Veď sedí v tme niekoľko metrov za mnou. Ako môže Kenneth prísť na to, ak mrknem? Nevidí ma.

Film sa začal premiestňovať na ďalšie stromy, plynule. Bol to prechod po krajine. Nebola to postava, ktorá držala kameru, nebol to ani pohyb, ktorý by odhaľoval technológiu. Bol to amorfný, meniaci sa pohyb z rôznych strán, uhlov, a perspektív. Krajina, stále som sledoval len stromy a krajinu. Bez zvuku, bolo počuť len ozvenu z filmového kotúča. Dívaj sa vraví Kenneth.
Priestor prechádza špecifickým pohybom k ležiacej postavy v tráve. Kto to je? hovorím si. Film sa vypne. Tma. Uvedomím že som mrkol. Si mrkol však? Hovorí Kenneth. Ostalo ticho a svetlo projekcie bledlo.
(z nahrávaného rozhovoru s Kennethom Angerom, ktorý v roku 1967 zverejnil čiernu stránku so svojim úmrtným oznámením, prijal nové meno a opustil Spojené státy).

Do vtedy som ho nepoznal. Stretával som ho ako suseda pri kosení trávniku, kedy sme zvykli prehodiť pár slov. Iný deň. Vraciam sa do miestnosti.
Biely obraz filmu trvá, niekoľko minút. Zvuky sú v pri absencií obrazu intenzívnejšie. Kenneth zakašle, ale o ničom nehovorí, vyčkáva so mnou na to. Ako sa vyvinie biely obraz v čase. Celá miestnosť je osvetlená odrazom. Vzniká priestor, práve v bielom prostredí, je to rám ktorý je medzi mnou a bielou. priestorom bielej farby za rámom.